Vydavateľstvo Eastone Books uvádza prvú a jedinú knihu o Saganovi, ktorej autorom je samotný Peter Sagan!

Je mnoho športových legiend, viacero z nich v oblasti cyklistiky, ale iba jeden jazdec, ktorému sa podarilo zdanlivo nemožné – trikrát za sebou zvíťaziť na svetovom šampionáte, a tým je Peter Sagan. Teraz dostanú jeho fanúšikovia jedinečnú príležitosť nazrieť do Petrovho sveta a dozvedieť sa o ňom viac.
Peter vo svojej knihe opisuje začiatky svojej kariéry, čo zažil v tíme Tinkoff a ako prežíval najdôležitejšie preteky počas posledných troch rokov. Dozvieme sa, aký je jeho pohľad na Slovensko, aj niečo z jeho súkromia. Hovorí o vzťahoch s najbližšími ľuďmi aj s inými pretekármi. Porozpráva však aj o svojich veľkých sklamaniach, ako bola napríklad diskvalifikácia z Tour de France 2017.

Kniha Môj svet je Petrovou osobnou výpoveďou plnou emócií a napätia, ale aj informácií zo zákulisia športu, ktorú si žiadny športový nadšenec nemôže nechať ujsť.

Kniha už v predaji!

Knihu Peter Sagan – Môj svet nájdete vo všetkých dobrých kníhkupectvách. Že radšej nakupujete na internete? Žiadny problém.Môžete si ju objednať napríklad tu:

VEĽKÁ SÚŤAŽ O PODPÍSANÝ OFICIÁLNY DÚHOVÝ DRES PETRA SAGANA SKONČILA

Každý, kto si predobjednal knihu Peter Sagan – Môj svet na portáloch Martinus alebo Panta Rhei do 4. decembra, bol zaradený do žrebovania. A tu sú šťastní výhercovia: V súťaži Martinus získava dres a knihu Martin Č. (Trenčín) a knihu Denisa C. (Skelmersdale – UK), Marcela D. (Šenkvice), Tomáš V. (Šenkvice), Liliana K. (Bratislava). V súťaži Panta Rhei získava dres a knihu Martina B. (Nováky) a knihu Peter B. (Prešov), Iveta Z. (Bratislava), Kamil S. (Zvolen), Matej T. (Martin). Výhercom srdečne blahoželáme.

Ukážky z knihy Peter Sagan: Môj svet

(Jar 2015)

Keď nad tým spätne uvažujem, rok 2014 nebol až taký zlý, keďže som – ako náplasť za všetky ťažkosti – v bodovacej súťaži Tour de France vyhral v poradí tretí zelený dres a pripísal si sedem ďalších víťazstiev, ale popravde bol hrozný. Bol som dosť realistický na to, aby som vedel, že by som sa mal nad svojím doterajším vzostupom viac zamyslieť. Už som bol známy a v každých pretekoch si na mňa dávali pozor, čo nevyhnutne viedlo k zníženiu počtu mojich víťazstiev. Stále viac som sa sústreďoval na veľké preteky ako Okolo Flámska alebo Roubaix, ktoré sa vyhrávajú ťažšie – to je aj ich zmysel, a každý na to potrebuje aj trochu šťastia. Dokonca som bol ochotný zmieriť sa s tým, že budem nejakú tú sezónu len šliapať vodu, ak ma to malo z dlhodobejšej perspektívy posunúť vpred.
Ale toto nebolo šliapanie vody. Bolo to naprd. Nestál som za nič. Neustále som bol vyčerpaný. Opäť som vyhral zelený dres, ale v roku 2014 som po prvýkrát odjazdil Tour de France bez etapového víťazstva. Žiadne uletené víťazné salutovanie. Doriti, ani len bežné víťazné salutovanie. Zdalo sa mi, že som všetkých sklamal: svojich priateľov, svoju rodinu, tím Peter, svojich tímových kolegov, Cannondale (premenovaný tím Liquigas), skrátka všetkých.
Nastal čas na zmenu. Inak sa vrátim do Žiliny a celé to vzdám.

(Zima 2015)

Zosobášili sme sa v Dolnom Kubíne, Katkinom rodisku. V rámci príprav som kúpil biely Cadillac, ktorým sme sa mali odviezť na obrad, no ako na potvoru sa deň predtým pokazil. Bol som však rozhodnutý nenechať si skaziť plány prísť na svoju svadbu v skutočne výnimočnom aute, a tak som zohnal druhý najlepší model – starý zelený Trabant.
Šoféroval ho môj priateľ Martin a za kašľania a prskania motora sme si razili cestu pomedzi všetkých priateľov a miestnych, ktorí nám prišli zablahoželať. Prvou zastávkou však nemal byť kostol, ale Katarínin rodičovský dom, aby som dodržal dôležitú tradíciu. Úprimne povedané, nie som si istý, či ide o tradičný slovenský rituál alebo iba zvyk v dolnom Kubíne, keďže som to ešte nikdy predtým nevidel. Naprieč príjazdovou cestou k domu ležal štíhly kmeň stromu. Úlohou ženícha bolo prepíliť ho starou hrdzavou ručnou pílkou, aby mohol pokračovať v ceste. Tak som sa do toho pustil. Po niekoľkých minútach funenia a zápasenia s tupou pílkou sa dav začal akosi mrviť. Vystúpilo na mňa teplo a keď mi pod ťažkým svadobným oblekom, čo som mal na sebe, po pokožke stiekol pramienok potu, začal som rozmýšľať, či sme sa do toho nemali pustiť o deň skôr. No vtom, našťastie, prišla moja kavaléria, či skôr Martin, ktorý sa objavil po mojom boku s benzínovou motorovou pílou, čo zohnal nejaký súcitný miestny obyvateľ. To už bolo viac podľa môjho gusta a zlatý brokát, ktorý zdobil môj tradičný odev, teraz viac ohrozovali piliny než pot.
Vrrr. Prask. Vďakabohu za tú motorovú pílu. Inak by som tam bol doteraz, pidlikajúc do dreva svoj zárezík tou staručkou čepeľou, zatiaľ čo na schodoch kostola by Katarína mrzuto pozerala na hodinky, až kým by jej vlasy neobeleli ako tie svadobné šaty. Mám rád tradície ako každý, no plánoval som sa oženiť ešte v ten deň.

(Jeseň 2017)

V skupine, v ktorej som sa nachádzal, zostávalo asi pätnásť jazdcov. Neskôr sme sa dozvedeli, že v tejto chvíli vypadol signál televízneho prenosu, čo spôsobilo zmätok a zúfalstvo v cieli, medzi divákmi aj podpornými tímami a viedlo k masovému obhrýzaniu si nechtov.
Keďže neexistujú žiadne vizuálne dôkazy, mohol by som si teraz vymyslieť báchorku o tom, ako som jednoručnou jazdou po zadnom kolese všetkých predbehol a zahájil zdrvujúci útok, ktorý nechal ostatných v prachu kilometre za mnou. Potom som sa ešte zastavil na predposlednom rohu, kde som si vypil pivo a dovolil ostatným, aby ma dohonili, lebo som mal zlý pocit z toho, ako som všetkým skazil deň.
Pravda je však taká, že v skupine bol takmer rovnaký chaos ako pred snežiacou televíznou obrazovkou. Ako nás vťahoval blížiaci sa cieľ, minuli sme Vasila Kiryienku a môjho tímového kolegu z BORY – hansgrohe Lukasa Pöstlbergera, ktorý reprezentoval Rakúsko. To sú všetci? Nie. Nevidel som Alaphilippa. A som si istý, že som na ceste pred sebou videl aspoň jedného Kolumbijca, buď Rigoberta Urána, alebo Fernanda Gaviriu, alebo dokonca oboch. Ach! Kto je tamten Dán? Kto vlastne vedie v týchto pretekoch? A dostihneme ho?
Vykašli sa na to, Peter, povedal som si. Špurtuj k cieľu a o umiestnenie sa staraj potom. Teraz sme leteli okolo prístavu, cesta sa zatáčala vľavo, potom vpravo, a nakoniec bola asi tristometrová rovinka k cieľovej čiare. Srdce som mal v krku, na jazyku som pocítil krv. Si už blízko, Peter. Nezabaľ to bez toho, aby si skúsil.

Dnes je už v takej pozícii, že aj keby nevyhral žiadne preteky, bude najväčšou osobnosťou v cyklistike. Je to výnimočný pretekár a veľmi dobrý ambasádor pre cyklistiku.
Gabriele Uboldi
Bora-Hansgrohe