(Zima 2015)

Zosobášili sme sa v Dolnom Kubíne, Katkinom rodisku. V rámci príprav som kúpil biely Cadillac, ktorým sme sa mali odviezť na obrad, no ako na potvoru sa deň predtým pokazil. Bol som však rozhodnutý nenechať si skaziť plány prísť na svoju svadbu v skutočne výnimočnom aute, a tak som zohnal druhý najlepší model – starý zelený Trabant.
Šoféroval ho môj priateľ Martin a za kašľania a prskania motora sme si razili cestu pomedzi všetkých priateľov a miestnych, ktorí nám prišli zablahoželať. Prvou zastávkou však nemal byť kostol, ale Katarínin rodičovský dom, aby som dodržal dôležitú tradíciu. Úprimne povedané, nie som si istý, či ide o tradičný slovenský rituál alebo iba zvyk v dolnom Kubíne, keďže som to ešte nikdy predtým nevidel. Naprieč príjazdovou cestou k domu ležal štíhly kmeň stromu. Úlohou ženícha bolo prepíliť ho starou hrdzavou ručnou pílkou, aby mohol pokračovať v ceste. Tak som sa do toho pustil. Po niekoľkých minútach funenia a zápasenia s tupou pílkou sa dav začal akosi mrviť. Vystúpilo na mňa teplo a keď mi pod ťažkým svadobným oblekom, čo som mal na sebe, po pokožke stiekol pramienok potu, začal som rozmýšľať, či sme sa do toho nemali pustiť o deň skôr. No vtom, našťastie, prišla moja kavaléria, či skôr Martin, ktorý sa objavil po mojom boku s benzínovou motorovou pílou, čo zohnal nejaký súcitný miestny obyvateľ. To už bolo viac podľa môjho gusta a zlatý brokát, ktorý zdobil môj tradičný odev, teraz viac ohrozovali piliny než pot.
Vrrr. Prask. Vďakabohu za tú motorovú pílu. Inak by som tam bol doteraz, pidlikajúc do dreva svoj zárezík tou staručkou čepeľou, zatiaľ čo na schodoch kostola by Katarína mrzuto pozerala na hodinky, až kým by jej vlasy neobeleli ako tie svadobné šaty. Mám rád tradície ako každý, no plánoval som sa oženiť ešte v ten deň.